Stopy v nás

Ja osobne si veľmi cením priateľstvo, a samozrejme priateľov. Čim viac ich mám, tým sa cítim lepšie a šťastnejšie. I keď pravdupovediac asi každému z nás sa to už stalo, že cesty priateľstva nabrali iný smer – stalo sa to už aj mne. 🙁 …ale pamiatky ostali a hlavne tie pekné, ktoré si až dodnes vážim a strážim. A v jednej chvíli, v ktorom ma kopla múza filozofovania, som napísala túto básničku. A ešte len dodám, keď sa niečo končí, niečo iné sa začína. 🙂

Každý raz spozná človeka

a nazve ho „kamarát“,

ktorého si obľúbi a dúfa len,

že ten druhý ho bude mať

tiež rád.

Že jeho úsmev nebude len jeho,

ale sa oň podelia.

Že spolu budú kráčať smelo

po ceste,

ktorú im vytýčili nebesia.

Že náhodná slza bude mať druha,

veď sa ťarcha ľahšie nesie dvom.

Že čomu verí jedna duša,

veriť bude aj tá druhá.

Ruka v ruke sa vyberú

za spoločným snom.

Potom príde križovatka

a cesty sa rozdelia.

Jedna stopa pri druhej značí –

raz sme boli priatelia.