Mŕtvemu mi bolo lepšie


29. listopadu 2013, autor Martin Užák,



– stvorené 14.9.2006 –

 

Zvuk – ten zvláštny zvuk, čo nepúšťa ma nikam,
prikoval ma k zemi, k nohám sošky ženy,
načúvaním raných bolestí sám vzlykám,
a každá prasklina pery, každá vina,
každá jedna domnienka mi pripomína,
že s návratom srdca som zas pošpinený.

 

Naslúcham citom, čo doviesť majú k raju,
sú to spomienky, čo z hrobov nevstávajú,
mlčali chvíľu, no razom sú z nich steny,
čo tlačia sa na mňa, čo tasia zašlé spory,
a nariekajú dobou, v akej človek snorí,
aby opäť nebol priazňou zavraždený.

 

Plačúce oči sa do mňa päsťou obuli,
hľadieť nadol sa vraj nesmie.
Oživením starých rán je môj pád plynulý,
mŕtvemu mi bolo lepšie.







Zařazeno v kategorii Poezie



Počet komentářů na “Mŕtvemu mi bolo lepšie” - 2


    Eva   (1.12.2013 (18.30))

    Tvými básněmi prostupuje věčná "chandra", depresivní nálada, bez jiskřičky naděje. Když to čteš dnes, jak to cítíš? Je dobrá ta první sloka a tou by to mohlo i skončit, to další jako by k té první nepatřilo a je to - neuraž se - poněkud překombinované.


    Martin Užák   (1.12.2013 (19.37))

    Na tuhle si pamätám moc dobre. Náhlu radosť z toho, že človek zabudol na ostatný vzťah, vystriedal pocit uväznenia, plynúci z neschopnosti ísť za novou známosťou. Logicky sa zdá, že človek zabudne až vtedy, keď starý vzťah nahradí novým, no z toho nového má strach = mŕtvemu mu bolo lepšie. Psal jsem to za znenia skladby Nutshell od Alice in Chains, takže deprese tam určite bola. Áno, je to tak. Žiadna iskrička nádeje, väčšina z tých básní ide rovnakým smerom. I ja sám mám niekedy pocit, akoby v nich boli vynechané myšlienky a že sú poriadne domrvené. Domrvená bola aj doba, v ktorej sa písali. Keď to čítam dnes, napadá ma jediné: som rád, že tie časy sú preč.



Přidat komentář

Pro vložení komentáře je třeba být přihlášen/a




Copyright © 2010 Literární net Sůvička