Medzi vnútrom a šereďou

– stvorené 14.4.2007 –

Na horizonte šťastia, úpätí chotára,
kde nevinná tvár detí vytrvalo svieti,
slnce ta svoju náruč širokú roztvára,
prináša ľúbezný lúč už od nepamätí.

Tma tam nemá čeľuste – žiadna slepota,
čo trhá lupene ruží, nech umrie krása,
človek ta neryčí, len tíško šepotá,
a či dňom a či nocou, stále usmieva sa.

V tejto chvíli medzi vnútrom a šereďou,
keď zo stien sú kry a z pier atramentu perá páva,
túžim vziať bezmocnosť, vyraziť dvere ňou,
a odísť za svetom, čo moju myseľ prepadáva.

V tom si tu ty: rútiš sa v plnej kráse nákazy,
ako kričíš, ničíš, karháš a mračíš sa v tieni,
zamykáš dvere, nech ma z tých bielych stien zamrazí,
berieš mi predstavy a nechávaš v opustení.