JANO TELEG – Späť cez moru

Rok 1671

Svet sa mu krivil. Hviezdy na sýtočiernej oblohe zanechávali za sebou dlhé chvosty. Neskúmal či roj padá, alebo ho klamú zmysli. Takto to jednoducho bolo! Realita pripomínala odraz sveta v kadi s rozvírenou vodou, napriek tomu si ju prisvojil, akoby predtým nič iné neexistovalo. Rovné múry pevnosti? Kostolná veža, ktorá sa neskláňa k zemi? Pche! Toto je to pravé. Kľačal na zemi a plakal. Strechy budov sa kolísali k nemu a opäť do diaľky ako hojdačka. Jeho žalúdok tie pohyby napodobňoval.

Plačúci čosi zvieral v náručí. Zatiaľ netušil aké je to veľké, ani čo to presne je. Plakal tak, ako chcel plakať keď sa toto udialo po prvý krát. Vtedy bol rozvážny. Schúlenému balíčku šepkal ako ho ľúbi, aj keď sa nesmierne bál. Dnes v noci však nebolo treba. Tá kôpka ho už dobrých sedem rokov nepočula.

Na obdĺžnikovom, trojuholníkovom a z chvíle na chvíľu kruhovom námestí nekľačal sám. To, čo sa vlnilo po pravej strane mohol byť pokojne diabol. Hádam aj zarastený muž. Bolo to nízke ako trpaslík a kričalo to. Hlas pripadal vzdialený, doliehal k nemu z minulosti.

„Nájdi ju! Nájdi Smrtku a vymám od nej dušu! Zaprisahávam ťa!“

„Neviem ako ju mám nájsť!“

„Nájdi Smrtku! Nájdi Smrtku! Nájdi…“

Zarastené čudo muselo byť skutočné démon, pretože plačúci sa ho stránil. Jeho rozkazy rezali v ušiach horšie než turecké šable. Do toho všetkého sa budovy mestskej pevnosti roztancovali. Vedel, že niet cesty späť. Skutočný strach však doňho zasial až jediný ľudský hlas v okolí. Blížil sa z tmy. Znel vyrovnane: „Teraz si budeme hrozivo podobní…,“ oznamoval. Zazrel hustú sivú bradu. Chlapská ruka mu z krku strhla šnúrku s drobnou fľaštičkou. Povrázok vydal ledva úbohé puk, a bolo po všetkom.

Hlasy zanikli. Objímal stále ten istý krvavý batôžtek odetý do bielej nočnej košieľky a plavých vlasov.

Vo svete, v ktorom sa práve ocitol bolo možné všetko. Načo by sa preto zamýšľal nad tým, že krajina sa upokojila a zrazu bolo všetko ostré.

„Vieš, že ubehlo už sedem rokov?“ šeplo dievča.

Chcel aby mu to pošepkala priamo do ucha, stisnutá v jeho náručí, no ona stála obďaleč, akoby sa ho stránila.

„Ty žiješ?“ už nevzlykal.

„Žijem. Celý čas…“

„A kde si teda bola? Mohli sme byť spolu…“

„Len som ti chcela ukázať akú bolesť si mi spôsobil, keď si ma tu zanechal samú. Aj ja som plakala. Máš odpustené.“

„Už môžem byť konečne s tebou? Nehneváš sa mňa? Mal som nájsť Smrtku, aby som ťa popýtal domov, no neviem ako ju nájsť. Už to neplatí, že? Môžeme ísť.“

„Človek Smrtku nenájde,“ stíchla.

„Ale už to neplatí… nemusím ju viac hľadať.“

„Človek ju nenájde,“ zopakovala a jemu to dochádzalo veľmi pomaly.

„Nie si živá…“

„Nie. Vieš, že ubehlo už sedem rokov?“

Slová plavovlásky neboli chladné, no zneli stroho, zvláštne. Pamätal sa, že obyčajne hovorievala veľa. A rada sa smiala. Tá, čo stála pred ním teraz už snáď ani nebola ona, hoci tak vyzerala.

„Povedz mi viac…“

„Musím hovoriť, že žijem, ak by som povedala opak, zľakol by si sa.“

Mierne naklonil hlavu, šacoval ju skúmavým pohľadom. Zjavne nerozumel čo mu chce kráska naznačiť.

„Žije aj ten, ktorý mi toto spôsobil… Vieš, že ubehlo už sedem rokov?“

Mužovo srdce naraz divo zabúšilo. Skutočne, už sedem rokov uplynulo odkedy sa to stalo a stále nenašiel pokoj. Hľadal toho hada predlho, no on sa snáď prepadol pod zem. V tú noc sa okamžite vydal do okolitých lesov aby mu oplatil rovnakou kartou nešťastie, do ktorého priviedol ženu. Prečesával hvozdy takmer do druhého brieždenia. Bezúspešne. Vypytoval sa ľudí, vyzvedal od zbojníkov… Ktovie či ešte stále brázdi Uhorsko, možno utiekol. Do Čiech, do Turecka. Možno ešte ďalej, tam kde ho nemožno chytiť.

„Barborka…“ zaplakal.

Dievča sa odvracalo. „Sedem rokov chodí po svete a ja som… mŕtva!“

Posledné, čo zahliadol bolo, že alabastrová koža mladej ženy zmizla ako roztápajúci sa sneh a namiesto nej do tmy zasvietila zožltnutá lebka s vycivenými čadičovými studňami namiesto očí.

Do pokojnej hladiny sveta opäť ktosi hodil kamienok, ktorý ho celkom pokrivil. Muž na kolenách zvieral ten istý plavovlasý batôžtek, ktorý ho už sedem rokov nepočul.

„Jánoš! Zobuď sa…“

Ostrý popud nemohol patriť nikomu inému než Bálintovi. Vychrtlý chlapík to už nevydržal, vyskočil z postele s úmyslom poriadne ponatriasať toho ubrblanca. „Doháňaš čo si za dňa nestihol?!“ zavrčal tak, aby nezobudil ostatných chlapov.

Jano rozlepil oči. Bálintov rozjedovaný výraz mu z nevoľnosti neubral. Stalo sa už niekoľký krát čo ho niekto zo strážnikov uprostred noci vytrhol z mory.

„Keď chceš, mel za dňa! V noci drž hubu a nechaj nás spať.“

Jediné na čo sa v tom momente Jano zmohol bolo úbohé, tiché: „Prepáč, snívalo sa mi…“

„Si čudný Jano Teleg… veľmi.“ Otočil sa a zamieril na druhú stranu izby k svojej posteli. Šuchol bosé nohy pod perinu, zababušil sa a otočil k stene. Zaspal.

Jano civel do tmy. Keď sem pred pár mesiacmi vstúpil do služieb myslel si, že to prestane. Očakával, že keď bude ďaleko od toho námestia, nočná mora mu dá konečne pokoj. Ona si ho však kedykoľvek zlomyseľne preniesla späť. Nie len v priestore, ale aj čase. Nahlas vzdychol. Presne pred siedmimi rokmi, v túto noc jeho žena Barborka zomrela. Ležal na chrbte, oči upreté do stropu. Počúval hlasné odfukovanie spiacich. On sa k nim nemienil pridať. Netušil koľko je hodín, no do svitania snáď zvládne byť hore. Zaškvŕkalo mu v žalúdku. Výborne. Teraz sa už nemusí báť toho, že by zaspal…

Dvere vrzli. To nepočul nikto.

„Chlapi, hore sa! Poďme!“ S pásom studeného slnečného svetla vkročili do miestnosti aj čierne kožené čižmy. Čatár prechádzal úzkou uličkou lemovanou posteľami až celkom na koniec. Povel zopakoval zo tri krát. Nie prudko ani arogantne. On nemusel zvyšovať hlas. Autorita mu sálala z kože a vyžarovala do okolia ako svetlo z lampáša. Aj jeho pohyby vyznievali pokojne. Pripomínal prechádzajúceho sa tigra.

Sledoval ako promptne žoldnieri vyskakujú z postelí. Bez mrmlania. To sa mu páčilo. Chvíľu pobudol na mieste, potom sa pobral naspäť k pásu svetla, čo sa bez milosti šíril o dnu. Vychádzalo slnko. Zastavil sa pri jednom z mužov. Tento bol na rozdiel od ostatných akýsi spomalený…

Jano zadriemal. Prebudenie čatárom Kolomanom prišlo v tej najnevhodnejšej chvíli. Ledva sa posadil, aby si navliekol gate.

„Nespal si?“

„Nechcem sa sťažovať. Viete čo je vo veci pán veliteľ.“

Koloman zostal na chvíľu bez výrazu. „Všetci ste na jednej lodi Jano,“ oslovoval ho Janom. Čatár bol Slovák. „Pozri na ostatných chlapov. Je ťažká doba. Prebíjame sa životom ako sa dá. A možno sa ti to zdá smiešne, ale ja na tom nie som o nič lepšie.“

Do debaty sa vložil Bálint. „Vyzerám jak pes pred skapaním!“ Práve si naťahoval košeľu. „Viac schudnúť sa ani nedá…kapitán by mohol posúriť niektorého z veľkomožných.“

„Za chvíľu budeme Smrtke robiť pomocníkov, tak nám trčia rebrá…“ zamrmlal ďalší.

„Nebojte sa!“ otočil sa čatár do miestnosti. „Okolo obeda príde domine Koháry a vyplatí vás. Večer už budete hodovať dolu v šenku. Hladovka sa končí…“

Chlapi síce čosi nezrozumiteľné hundrali, ale v skutočnosti sa im uľavilo. Nejeden si predstavoval ako večer zlopne na posedenie celé pečené prasa. Ak by dnes neboli vyplatení, nedokázali by udržať šabľu. Fiľakovské vedenie im dĺžilo vyrovnanie za dva mesiace. Dostávali síce stravu, no jej kvalita a množstvo sa pokojne dalo porovnať so stravou zavšivavených mačiek.

Jano Teleg vyšiel z murovaného domčeka medzi poslednými. Privrel oči. Obloha naberala tmavočervený odtieň, nebolo na nej jediného mráčika. Vyzeralo to tak, že ich čaká horúci deň. Z protiľahlého domčeka tiež vychádzali zívajúci chlapi. Všetci sa hrnuli k studni uprostred priestranstva a pripravenému vedru vody.

Lúče odhalili Janovu mužnú, no zvláštnymi spôsobom jemnú tvár. Medzi rovesníkmi pôsobil príliš mlado na to, aby niekto uveril, že k nim skutočne patrí. Mal už dvadsaťsedem rokov, no na hlave ani jedinú šedivú šticu a v ústach žiadny pokazený zub. Choroby sa mu vyhýbali. Vyzeral na devätnásť, možno dvadsať. Iba z pohybov a reči sa dalo vycítiť, že tento chlap už toho preskákal viac než dosť.

Kolomanova dvadsať členná čata prespávala v domčeku v strednom hrade fiľakovskej pevnosti. Od spodného opevnenia ich oddeľovala vysoká, zubatá hradba. Opevnenie krášlila hranatá veža s drevenou ochodzou, na ktorej sa prechádzali strážnici a skúmavo hľadeli na krajinu. Monumentálne veže Füleku sa týčili nad nimi ako skutočný obor. Strechy boli zakončené trepotajúcimi sa vlajkami, krížmi, či dokonca okrášlené slnečnými hodinami. Sídlilo tu velenie a pán hradu. Pri pohľade na tento skvost sa zdalo nemožné, že by ho Turci mohli niekedy dobyť…

Jano si šplechol bystrú vodu na tvár. Vymyl si karpiny, vydrhol krk. I tak sa cítil vysilený. Obyčajne ho studená voda dokázala prebrať. Bol bledý…

Obe čaty sa vystrojili za pár minút a zaradili do radov. Na jednej strane stál Koloman, na druhej iný veliteľ. Takmer naraz vyštekli rozkaz. Skupiny pohotovo zareagovali a rozdelili sa na dva smery.

Koloman svojich viedol na bašty vystriedať nočnú hliadku. Pri nohách im cinkali šable. Prišiel rozkaz umiestniť žoldnierov ako stráž, vraj nájazd na lúpežnú skupinu Turkov rabujúcu v okolí Ľubietovej sa odkladá. Chvalabohu. Jano dobre vedel, že bez poriadnej stravy nemajú šancu. Jedlo však bolo v tomto momente uňho druhoradé. Dvojmesačnú plácu, ktorú dnes obdŕži venuje čomusi inému…

Práve prešli cez klenbu v múre. Ich čižmy zadupotali po padacom moste. Zvažujúcim sa uzučkým nádvorím prešli do dolného hradu. Už už mali vyjsť na jednu z trojuholníkových bášt, keď sa z horného cimburia ozval mladý halapartník. „Domine Koloman?!“ Mladík sa prehol cez cimburie, lapal po dychu. „Domine Koloman!“

Čatár zastavil. Pohľad uprel nahor. Halapartník odtiaľto pripomínal figúrku. Chlapi v mu pohľade pobadali záujem. „Stojte!“ rozkázal po tichu a vyčkával čo sa ozve. Nemusel kričať späť. Aj na diaľku bolo poznať, že počúva.

Halapartník to pochopil správne a spustil: „Vráťte sa s celou čatou! Kapitán vás bude očakávať tu hore! Máte sa zhromaždiť pri studni! Vojaci na baštách nech sa stiahnu…“

To mi mohli oznámiť skôr… prebehlo mu hlavou. Hneď na to sa však začudoval. Čo by tak skoro chcel Koháry riešiť? Nemal z toho dobrý pocit. Jeho intuícia sa neraz ukázala spoľahlivejšia než ktorýkoľvek vojak. Zneistel.

Halapartník čakal na odpoveď. Keď sa čatár po chvíli otočil chrbtom, vedel že správe rozumie. Rozbehol sa ďalej, musel dohnať druhú skupinu.

Slnko už stihlo ožiariť celú oblohu. Po bordovej ani stopy. Na horizonte sa rozlievala očiam lahodiaca modrá.

Dvojrad žoldnierov zacláňal pohľad na studňu. Doteraz nehybne stojaci Koloman prežrel, šľachy na krku bola prvá vec, ktorá sa mu po pol hodine meravosti pohla. Na ľavo od seba vnímal rovnako nehybného čatára druhej skupiny. Otočil hlavu k nemu. Vojak mu pohľad opätoval. Technika neverbálnej komunikácie fungovala dokonale. Na diaľku si vymenili niekoľko viet. Obaja boli netrpezliví, šípili čosi nedobré a z nejakého dôvodu ľutovali chlapov. Tí čakali ako teľce na jatky.

Kolomanovi pod prudkým výdychom klesla hruď. Založil ruky za chrbát a nezúčastnene zavelil: „Pohov!“

„Pohov!“ zaznelo aj pri vedľajšej skupine. Napätie trochu poľavilo. Niekoľko chlapov si sadlo na udupanú zem. Čatári podišli k sebe, obďaleč skupiny. Len čo sa pustili do rozhovoru, akoby naschvál sa na nádvorí zjavili dve siluety kráčajúce ich smerom. Dnes si z nich niekto robí dobrý deň. Koloman ráznym pokynutím prinútil chlapov vstať. Vypli hrude…

Štefan Koháry, kapitán Füleku sa vôbec neponášal na svojho otca. Bol nižšej, zato pevnej postavy. Mal vysoké čelo, dlhé nakučeravené vlasy mu rástli od polovice hlavy. Na pravej strane si ich zaprával za ucho a oni na to privykli až tak, že každé ráno mu tam sadli v podstate samé. Okrúhle oči vystupujúce z jamôk dodávali jeho pohľadu schopnosť preniknúť človeku až do duše. Popri nevýraznej brade sa mu hompáľali pramene dlhých fúzov. Bolo už teplo, červený dolomán si nechal prehodený len cez jedno plece…

Po jeho pravici kráčal vysoký nadporučík Hollókővy. Tichý a oddaný. Šiel z neho rešpekt, no iný než z Kolomana. Namiesto pokojných tigrích pohybov disponoval búrlivou silou ukrytou pod povrchom. Žoldnieri by ho prirovnali k sopke z juhu, o ktorej sa im priniesli správy. Na pohľad nečinný kamenný obor mohol nevyspytateľne vychrliť vražedný oheň rovnako ako mohol rozvážny Hollókővy vytasiť šabľu či bambitku a kaličiť okolostojacich.

Koháry na žoldnierov ani nepohliadol. Vzal oboch čatárov na bok a niekoľko minút im čosi vysvetľoval.

Jano tiež dokázal vnímať rozhovor bez slov a vytušiť o čom je reč. Nečudo, že ním prebehol závan nervozity. Pobadal Kolomanovu sánku. Tá sa zaťala. Koháryho dlane niekoľko krát zamávali k zemi akoby ho chcel upokojiť. Sánka povolila. Strnulosť v tvári však nie. Potom kapitán vztýčil ukazovák. Získal prevahu, veril svojim slovám. Zmraštenie obŕv naznačilo neústupnosť.

Jano vedel, že čatárovi sa čosi nepáči, no kapitánovu požiadavku splní. Nervózne totiž hrabol nohou dozadu. Akoby chcel ustúpiť…

Kapitán sa otočil k rote a Janov skúmavý pohľad sa rozplynul. Bol čas pre falošný prejav. Presne ako očakával, Koháry napodobnil výraz vycivených žoldnierov. Pôsobil rovnako vyhladovane a rezignovane. Nasledoval hlasný nádych a výdych: „Chlapi! Včera večer konečne dorazil koč z Viedne. Od posla som prijal list, v ktorom sa písalo o ďalších nečakaných nájazdoch sipáhiov. Jeden z oddielov prepadol aj koč a celkom ho vyraboval. Konvoj bol vyvraždený takmer na hlavu. Je mi to ľúto, ale na svoje peniaze budete musieť počkať. Očakávam od vás dôstojné správanie a zachovanie vernosti krajine. Potrebuje vás. V tejto dobe musíme držať vedno… Svoju úlohu si plníte nad očaká…“

„Nebudeme sa právať dôstojne pán kapitán!“ Janovo prerušenie kapitánovej reči bolo ako šľahnutie bičom. Zostalo po ňom hrobové ticho. Naraz sa každý zo žoldnierov snažil tváriť, že vôbec nie je na nádvorí, a ak aj áno, netuší čo tam robí. Samozrejme, že Jano zostal odrazu cudzí chlap. Ak by ste sa ktoréhokoľvek muža spýtali či ho pozná, svätosväte by tvrdil, že nemá ani šajnu kto to je.

Skutočne si z nás niekto robí dobrý deň! Prebleslo Kolomanovu hlavou, keď zbadal Janovo porušenie radu. V duchu bol však rád, že sa ozval. Možno kvôli nemu prídu všetci do problémov, no Koháry uvidí, že muži ďalej nevládzu.

„Pán Kapitán! Dnes to robí plácu za tri mesiace. Ponúkol som vám svoju silu, svoju šabľu, oddanosť aj všetko čas,“ prižmúril oči. „Čo za to mám?!“

Koháry uznanlivo prikývol.

„Čo za to máme my všetci. Ak je pravda, čo hovoríte o prepadnutí konvoja tak prosím. Všetka im česť, umreli v boji čestne, no svoje peniaze chcem. Dnes a naraz!“

Koháry znovu súhlasne prikývol, tentoraz však preto aby vojaka konečne umlčal. „Máš pravdu. Musím sa vám revanšovať.“ Zvýšil hlas: „Dnes vás všetkých očakávam v šenku v podhradí. Vystrojím vám hostinu ako sa patrí… Budete sa zalizovať ešte týžde…“

„Asi sme sa nepochopili!“

Chlapi zavŕtali pohľad do zeme a kapitán ledva udržal výraz zmiereného mučeníka.

„Svoje peniaze chcem dnes a naraz! DNES A NARAZ!“ Zopakoval. Nastalo ľadové ticho. Koháry mal žoldnierom oznámiť krátku správu, chvíľu si s nimi potrúchliť a napokon zaveliť na pochod späť na bašty. Rýchlo, bezbolestne, účelne.

„Má niekto rovnaký názor?!“ spýtal sa vážne.

Ticho.

Jano s očakávaním fľochol na Bálinta. Ten si nechal spadnúť mastnú ofinu do očí len aby mu nebolo vidieť do tváre.

Koháry založil ruky pred seba a sykol k čatárovi. „Odveďte rotu do služby! Ale tohto tu nechajte!“ vystrčil bradu smerom k Telegovi.

„Rota vpravo bok! Za mnou!“ Nádvorie naplnil šuchot šiat, cingot šablí a pochod v jednom rytme. Skupina zmizla v tieni brány.

Koháry, Hollókővy, Koloman a Teleg zostali celkom osamotení. Vidieť ich mohli len vojaci prechádzajúci po ochodzi strážnej veže. Tí však mali oči len pre horizont. Trúchlivý výraz Štefana Koháryho bol odrazu preč. Výraznými očami prebodával neposlušného žoldniera. Už nemusel hrať divadlo. Dával Janovi jasne najavo, čo si o celom výstupe myslí. „Nech ide s nami!“ štekol ku Kolomanovi a rezko sa pobral na opačnú stranu nádvoria. Hollókővy za ním ako verný pes.

Čatárovi stačilo naznačiť rukou a Jano vykročil za nimi. Mohlo by sa zdať, že mu bude srdce biť o sto šesť, že sa bude triasť o život a chlácholiť tým, že všetko je v poriadku. Nebolo tak. V jeho mysli nebol ani náznak strachu, ani zrnko úľaku nad tým čo práve vykonal. Čo bolo však najhoršie, necítil ani odhodlanie a snahu brániť sa. Bolo mu dokonale jedno, čo sa s ním za okamih bude diať.

Vystúpili po strmom mostíku. Hneď od prechodu popod bránu vošli do jednej z veží horného hradu. Najskôr stúpali po úzkom točitom schodisku, neskôr kráčali cez komnaty a miestnosti. Chyžné sa im úzkostlivo vyhýbali. Oknami lemujúcimi chodby prenikal hrejivý jas. Jano otočil hlavu ku skleneným výplniam. Lesy, ktoré sa zelenali za vodnou priekopou sa na pohľad rozprestierali po celom svete. Po jeho miniatúrnom svete prikrytom sklenenou fľašou…

Ani nevedel kedy, zdolal posledné tri schody a znovu pocítil svieži vzduch. Tri chmúrne siluety ho vyviedli na najvyššie položené nádvorie na fiľakovskom hrade. Bolo malé, vysoká veža naň vrhala tieň takže pôsobilo tmavšie a chladnejšie než dolu pri studni. Objímal ho vyvýšený zubatý múr, za ktorým bolo celkom prázdno. Keby ste sa predsa rozhodli nazrieť zaň, uvideli by ste strmé bralo a nesmierne hlbokú roklinu vysmievajúcu sa vám do tváre.

Koháry pobehol na bok a nedbalým pohybom ľavačky čosi naznačil nadporučíkovi. Jano nestačil zaregistrovať o čo šlo. Nadporučík bol pravdepodobne na podobné prejavy zvyknutý, pretože pristúpil k Telegovi, jediným úderom do ramena ho zrazil k zemi, chmatol ho za golier a kolenačkujúceho odtiahol doprostred.

Koloman zostal stáť pri vchode do hradu celkom nehybne. Už dolu pri studni vedel, čo Jana čaká. V takýchto prípadoch vypínal rozum a pohľad nechával rozplynúť na ľadových zreničkách. Stala sa z neho citov neschopná kulisa…

Nervóznym prehrabnutím kučeravých vlasov Koháry konečne zahodil masku. „Ako sa opovažuješ zhadzovať mňa… pred tými chlapmi!“ štekol a zvrtol sa k múru. Chvíľu hľadel opačným smerom.

„Máš ženu?“ zmiernil tón…

Nad kľačiacim žoldnierom bdel Hollókővy ako prastará pohanská modla. Držal Jana za golier uniformy tak pevne, že jeho tvár začala naberať červenú farbu.

„Nie,“ zachripel.

„Hm. Máš deti?“

Jano neodpovedal.

„Tak máš?!“

Hollókővy ním riadne zakmásal. „Nie!“

Kohárym prebehol poryv akoby doň nabehlo tisíc čertov.

„Tak prečo! Ani žena ani deti! Ostatní sú aspoň otcovia a držia hubu. Prespávaš v murovanom domčeku a nie v nejakej stajni! Vari ti je zle?!“

„pe-peniaze…“ chripel žoldnier z posledných síl.

„Tak peniaze. Poďakuj sa svojmu bachoru kam ťa priviedol. Za týchto okolností iste pochopíš, že pranier alebo dereš ti je málo.“

„Po-trebujem…“

„Nemienim v svojich radoch živiť sviňu podnecujúcu ostatných… mal si tu všetko.“ Prešiel k strnulému Kolomanovi, vošiel do tieňa brány, pohliadol Hollókővymu do očí. Priložil si hranu dlane ku krku. Potiahol. Potom aj s Kolomanom zmizli.

Jano veľmi dobre vedel, čo to gesto znamenalo. Nadporučík uvoľnil stisk. Na okamih bol Teleg schopný nadýchnuť sa. Započul vyskočiť šabľu z pošvy. Ucítil jej ostrie na krku a trhnutie. Vystrekla horúca krv a zrútil sa na špinavú zem…

***

Dlhá rezná rana ťahajúca sa Janovi pod bradou od jedného ucha k druhému pekelne pálila. Červeno-čierna tekutinu mu obkľučovala hlavu rovnako ako mrak chystajúci sa pohltiť slnečný jas. Už pár minút čakal. Čakal kedy mu konečne sadne na oči tma a stretne sa s Bohom…

Hlúposť! Nestretne sa so žiadnym Bohom, jediné čo sa stane bude, že pocíti pokoj a všetko zlé zanikne v bezodnej priepasti nevedomia. V Boha už sedem rokov neveril, no sem tam ho pochytilo zvláštne chvenie a strach. Vtedy si želal, aby bol onen pán vesmíru skutočný.

V duchu priam žobronil o smrť. Nech sa to už skončí! Nech to nebolí! Viečka mu klipkali, chcel ich zatvoriť ako bránu a konečne nechať obraz nádvoria zaniknúť. Oni ho však nepočúvali. Zlomyseľne ho nútili prežiť každučkú sekundu naplno. Vdychoval pach krvi zmiešaný s hlinou.

Hollókővy sa vzďaľoval. Čepeľ utieral handričkou, ktorú následne hodil obďaleč. Do chrbta sa mu zaprel slabý vietor. Nevenoval mu pozornosť…

Poryv, ktorý by inokedy odohnal mraky od slnka zrazu pôsobil rovnako na krv. Aspoň sa tak zdalo. Nech to bolo akokoľvek čudné, nielenže sa prestala roztekať, ona ustupovala späť k rane. Bolesť, ktorú Jano okúsil teraz sa nedala porovnať s okamihom, keď mu nadporučíkova šabľa prešla cez hrdlo. Mal pocit, že mu niekto na rez prikladá dobiela rozpálený kutáč…

Nadporučík kráčal celkom pomaly. Nemal sa kam ponáhľať. Jeho kroky smerovali k portálu ústiacemu do ďalšej časti Füleku. Musel ohlásiť vojakov, ktorým by prikázal odpratať z nádvoria mŕtvolu. On si takou prácou špiniť ruky nemieni. Opäť zafúkalo, no… zastavil, necítil teplý vzduch zaprieť sa mu do chrbta hoci by to čakal. Vánok mu doslova lizol ramená, nič viac. Netušil ako je to možné, no ktosi za ním stál. Priblížil sa k nemu tak potichu, že aj samotná Smrtka by mu to mohla závidieť. Pozrel šikmo nadol. Tiene dopadali bokom…

Hollókővyho nozdry sa rozšírili ako býkovi. Pred tým ako zareval a zvrtol sa, stisol rukoväť šable tak mocne, až mu na predlaktí navreli žily. Čepeľ opísala polkruh, z hora sa rútila na neznámeho.

Muž bol však mocnejší, bleskovo sa vyhol smrtiacemu dopadu a vlastnou zbraňou mu zrazil ruku k zemi. Udrel znovu, zarinčal kov, Hollókővyho šabľa s tupým buchnutím skončila na zemi. Nestihol sa spamätať. Správny moment prekvapenia bol vždy účinnejší než akákoľvek zdatnosť. Útočník mu zatlačil na hruď celou dĺžkou zbrane a prudko ho potisol k múru. Nadporučík zakopol, spadol a udrel si hlavu tak silno, až odpadol kus kamenia. Vtedy si konečne uvedomil kto ho napadol. Vyvalil oči. Nemŕtvy!

„Teraz by som ťa mohol odrovnať jak prasa ty špina!“ Jano sa nekontroloval. Vo chvíľach keď si bol istý, že je pánom situácie mával na tvári zvlčilý výraz.

Zmätený pohľad nadporučíka zablúdil k jeho krku. Nič preboha! Žiadna jazva! Zatočila sa mu hlava a bum! Dostal päsťou do tváre. Rozum nedokázal spracovať čo sa deje. Opäť pohliadol na krk, no nezmenilo sa nič. Žoldnier skutočne nemal žiadnu ranu. Bum! Druhý úder ho milostivo zaviedol do sveta tmy… Janova myseľ sa vyčistila len do takej miery, aby Hollókővyho na mieste nezabil. Postavil sa a zamračene pozrel k najvyššej veži hradu. Zaujímalo ho jedno z okien pod ňou. Vystrelil k vrátam, v ktorých pred niekoľkými minútami zmizol Koháry s Kolomanom. Preskočil prah. Z neveľkej haly zdobenej cudzokrajnými mečmi zamieril k schodisku vystupujúcemu na druhej strane miestnosti. Rýchlymi skokmi bral drevené, kde tu vŕzgajúce stupienky. Prebehol dvomi či tromi komnatami až sa dostal k vysokým orechovým dverám. Nečakal. Zaprel sa do vyčnievajúceho ornamentu a vstúpil. Odhalila sa mu chodba okrášlená červeným behúňom, muškátmi v oknách a po pravej strane sa černeli podobné portáli ako boli dvere, ktorými práve vošiel. Prudko zastavil. Z opačnej strany naňho civela vystrašená žena, zrejme slúžka s náručou plnou bielych plachiet. Vyzerala ako z vosku. Stretnúť na chodbe strážnika nebolo neobvyklé. Stretnúť tu hore žoldniera bolo síce zvláštne, no tiež to nebolo nič prečo by si niekto robil ťažkú hlavu. Ale vidieť vtrhnúť dnu Jana s plameňmi namiesto zreničiek, v zakrvavenej košeli, pevne zvierajúceho šabľu… to vyľakalo.

Gazdiná čakala. Takmer počul jej srdce kvárené strachom. Ako keď sa vám v dlani chveje vrabča. Pomaly vykročil. Čižma sa ponorila do mäkkého koberca. Žena ho sledovala ako ducha… Nerob to, nerob to! Po čele mu stekal jemný znoj. Nech ti to ani nenapadne… približoval sa k nej pomaly, prsty v ktorých stískal rukoväť čo najviac uvoľnil. Neublížim ti… stále bol bližšie a bližšie… Pokojne… len drž jazyk za zub… Na slúžkinej tvári zachytil zvláštny poryv. Bol taký nepatrný ako zachvenie sa motýlieho tykadla. „Doboha!“ zahrešil a vyrútil sa na ňu ako kanec z krovia.

„Pomóóóc! Pomóóóc! Pomôžte niekto!“ uteráky pustila na zem.

Schmatol metúcu sa, pevne jej pritisol ruku k ústam. Pritlačil ju k stene a výhražne zvraštil obočie. Bolo však neskoro. Z náprotivných dverí vykukla lysá hlava. Koháryho konské oči prezradili to, čo bolo očakávateľné. Keďže nevidel ako mu Hollókővy prešiel ostrým po krku, spamätal sa rýchlejšie.

Jano pustil slúžku, rozbehol sa k dverám najrýchlejšie ako vládal. Za ním sa opäť rozozvučalo ženino zbesilé kričanie o pomoc. Koháry zabuchol dverce, najradšej by ich bol  z vnútra zamkol, no nájsť zväzok veľkých kľúčov v jeho pracovni bolo v tejto chvíli nemožné. Zaprel sa chrbtom do dreva, čižmy pevne zasekol do podlahy. Privrel viečka a…

Jano kopol z rozbehu…

Štefana Koháryho vyviedlo z rovnováhy, no znovu získal stabilitu. TRESK! TRESK! Kopance dopadali v príliš krátkych intervaloch na to, aby sa to dalo udržať. Takmer mu vyrazilo dych. Opäť mocné kopnutie. Do nakrátko vzniknutej medzery pri zárubni vletela čepeľ. Dverce už nevedeli priľahnúť späť. Naraz tlak. Kapitánove nohy sa posúvali. Ešte kúsok a… takmer spadol na nos. Jano vošiel do kapitánovej pracovne rovnako ako dobyvateľ do novozískanej pevnosti. Drahý masívny nábytok, kopec kníh a zvitkov po stole si nevšímal. Zdrapil Koháryho za dolomán a jediným pohybom ruky ho prinútil postaviť sa. Ak sa niečo vo vojne naučil tak to, že nepriateľovi nesmiete dať ani len nadýchnuť sa. Ruka, ktorou ho držal za golier preletela k štici jeho kučeravých vlasov. Kapitán zreval od bolesti. Nevoľky musel ísť tam, kam ho Jano ťahal. K čiernemu písaciemu stolu…

„Daj mi moje peniaze!“

„Nič nedostaneš ty…“ Bum! Tvár mu narazila na drevo. Čosi chruplo a keď ho Jano zdvihol, z nosa sa mu cícerkom pustila krv… „Ty skur…“ Bum! Tento krát tvrdšie.

„Tie peniaze!“ zvolal.

„Skurvys…“ Bum! Zatočila sa mu hlava. Drahá čierna doska bola pofŕkaná výdatnou spŕškou krvi. „vysy…“ Bum, bum, bum! Hlava mu len tak lietala. Jano ho zbavil akejkoľvek snahy priečiť sa. Pred očami sa mu černelo.

„Tuším nerozumiem čo vravíš, skús mi to zopakovať!“

Koháry predýchaval. „V poslednom šuflíku…“

Teleg tromi krokmi prešiel k zásuvke, otvoril ju a na kope papierov zbadal mešec veľký tak do dvoch spojených dlaní. Len čo ho vytiahol, z chodby sa ozvali hlasy…

Koloman vletel do pracovne. Udivene pohliadol na zosypaného kapitána, potom šibol pohľadom k Janovi. Ten sa mu rozbehol na proti. Prichystal si šabľu, no nemusel ju použiť ani raz. Čatár mu akoby sám odskočil z cesty. Trielil po chodbe. Do čerta! Mal byť rýchlejší. Rútilo sa naňho asi päť chlapov, na čele nasratý Hollókővy.

Jano zaspätkoval. Hollókővy pred ním, Koloman za ním.

„Stoj!“ Nadporučík tasil šabľu, chlapi namierili kuše…

Teleg vbehol do jedných z dverí lemujúcich chodbu. Prebehol popri šatníku a vysokej ustlanej posteli rovno k oknu…

Nadporučík s vojakmi sa vrútili dnu. Tento krát im nemal Jano kam ujsť. Len čo však vbehli, zastavili. Žoldnier stál na parapete otvoreného okna… Posledné, čo videli bolo ako si pritlačil mešec k hrudi, odrazil sa a skočil.

Za pomstou sa vybral cez moru…