SLADKÉ SNY

Venujem môjmu bratovi Frederikovi Nagyovi a všetkým ostatným deťom.

Prichádza grandiózna dáma. Vyžaduje ticho a gavaliersky prístup. Mohol by som ju ohlásiť s najväčšou pompéznosťou, rozsvietiť všetky svetlá a namieriť ich na ňu práve keď schádza zo schodov, ale to by sa vyplašila a zmizla. Ona totiž nie je žiadna parketová levica ako by sa zdalo. Je hanblivá. Poviem vám o nej viac. Pssst, práve prichádza…

Netuším kto jej šil šaty, ale sú nádherné. Tá tmavomodrá jej sekne. Sukňu má posypanú zlatými a striebornými hviezdami. Trbliecu sa ako úlomky drobných sklíčok, či zlatý prach. Vlasy má havranie, na hlave veľký klobúk akoby ním chcela zastrešiť celý svet. Ramená a paže obnažené, viete, jej zima nikdy nie je. Ani dnes, keď je vonku pod nulou a na tmavé  asfaltové ulice dopadajú ľadové vločky. Kráča popod svetlá pouličných lámp tak ako všetky ženy z jej rodu. Ako kráľovná bez fanfár. Nečudoval by som sa keby ňou naozaj bola.

Neverili by ste, ale stretávate ju každý deň… vlastne každú noc. Prepchá sa kľúčovou dierkou, dostane sa cez škáry medzi žalúziami, príde komínom aj vetračkou. Má strašne veľa mien, ale ja ju oslovujem Roznášačka Snov. Nemá s tým žiadny problém.

Roznášačka Snov za nami prichádza keď spíme. Najčastejšie však navštevuje deti. Sú dospelí, za ktorými prísť nemôže. To má na svedomí jej úhlavný nepriateľ, ale o ňom sa radšej zmieňovať nebudem. Nie je to nič príjemné. Vrátim sa k jej medailóniku. Roznášačka Snov má k deťom nežný prístup, akoby aj nie keď je sama mamou. Má dve deti. Volajú sa Zatvoročko a Zaspinavždy. Inokedy vám o nich poviem viac…

Sledujme Roznášačku Snov, akurát sa dostala cez medzery medzi žalúziami do izby istého chlapčeka menom Frederik. Veselý a múdry prvák, ktorý sa síce ešte len učí čítať a písať, no už teraz vie viac než mnoho vážených ľudí. Spokojne si odfukuje zo spánku, prikrytý paplónom až po uši. V rohu izby svieti vianočný stromček, vo vzduchu cítiť škoricovo-jablkovú vôňu. Ako sa zdá, Roznášačke Snov drobné vianočné svetielka nevadia, naopak, teší sa im. To sa bude krásne snívať, pomyslí si. Podíde k Frederikovi, chytí okraj svojich šiat a prikryje ho. Nato sa chlapec prebudí, no nie vo svojej posteli…

Jeho zelené pyžamo s medvedíkmi zrejme hrialo dostatočne, pretože mu zima vôbec nebola. Bol deň. Kam sa len pozrel, všade vládla bieloba. Kráčal lesom, otáčal hlavu raz na jednu stranu potom na druhú. Holé konáre si potichu ťažkali pod váhou snehu a skláňali sa k zemi.

Nemusel ísť veľmi hlboko. Už po pár krokoch ho zaujalo čosi netradičné, na les úplne netypické. Pred ním, presne medzi dvomi starými kmeňmi sa neslávne vynímali tri preplnené kontajneri Rovnaké ako tie, čo stoja na sídlisku pred panelákom, v ktorom Frederik býva. Pravdupovediac, veľmi sa netrápil tým, že ich objavil uprostred lesa. Jednoducho k nim šiel bližšie, sneh mu tichučko vŕzgal pod nohami. Bol to jediný zvuk v celom šírom okolí. Nie však nadlho…

Podišiel celkom blízko a vyvalil oči. Na zemi sa okolo kontajnerov povaľovalo toľko smetí, že to snáď ani pravda nemohla byť. Samé vrecká od čipsov, plastové fľaše z minerálok, sem tam porozbíjané sklo a kadečo iné… Isté bolo, že to tu nemohlo ležať dlho. To by predsa smeti zakrýval sneh. Frederika ten pohľad spravodlivo rozhneval a tak si povedal: „Tí ľudia sú skutočne hlúpi! Ako si vôbec niekto dovolí zapratať odpadkami takéto pekné miesto?!

„Čuš fagan, spíme!“ zabúchalo vypuklé veko kontajnera ako obrovské ústa. Pri tom z neho vyletelo zopár konzerv a obalov tak prudko, že Frederika takmer trafili do hrude. Ten sa najskôr zľakol, no rozhodol sa zachovať chladnú hlavu a tak sa spýtal:

„Ale čo keď sem prídu nejaké srnky či diviaky? Začnú jesť igelitky a ublížia si!“

„To nech ťa nezaujíma. Odpáľ konečne a zhasni svetlo!“

Opäť sa kopa odpadkov o čosi navŕšila.

„Vôbec nie je noc. Je deň. Pozrite.“

„Ten krpec má pravdu chlapci,“ zahučalo veko ďalšieho z nich. „Mali by sme vstávať…“ hlboko zívol, čosi zapraskalo a vypadli z neho smeti prúdom ako sliny.

„Zasa mám vstávať? Neznášam vstávanie. Veď som vstával včera!“

„Brrr. Dobre vidím? Sneh?! Neznášam sneh!“ zahromžil tretý.

„Ty neznášaš nič!“

Frederik zostal ticho. Nechal kontajneri hašteriť sa.

„To sa ozvali tí praví. Stále len frflete ako vám je zle a čo neznášate. Keď je zima tak je zle. Keď je teplo tak je zle! Radšej riešte moje problémy. Pozrite aký som špinavý. Teraz ma len vyrobili a už som hoden do starého železa.“

„A mne vŕzga veko. Aha…“ kontajner niekoľko krát otvoril a zatvoril poklop, aby demonštroval svoju pravdu.

Frederik naozaj započul akési škrípanie. Ešte stále ich len počúval…

„To je nič chlapci. Jednému síce vŕzga veko, druhý síce je špinavý, no ja vážení – ja mám obe problémy naraz a ešte aj niečo na viac.“

„Čo také?“

„Napríklad, že… ehm… žééé ma bolííí…. poďme sa baviť o niečom inom,“ odsekol.

„A o čom?“

„O tom chlapcovi pred nami.“

„Ešte stále tu je? O ňom sa nechcem baviť. Zavinil, že musím byť tak skoro hore.“

„Je to fagan.“

„Áno, áno,“ pritakali si navzájom. „Určite je teraz so sebou veľmi spokojný. Ale pozrite ako sa tvári…“ odmlčali sa. „Akoby ho dva týždne nevyniesli smetiari…“

„Prečo sa tak tvári? Nechcem aby sa tak tváril!“

„Nie som fagan a tvárim sa tak, pretože som nahnevaný…“ vložil sa Frederik do debaty a postavil sa vzpriamene aby videli, že sa ich nebojí. „Mali by ste si zavrieť ústa, pretože keď rozprávate, vypadávajú z vás smeti a potom je celé vaše okolie znečistené.“

„My musíme riešiť svoje urgentné záležitosti. Srnky a iná zverina nás teraz nezaujíma. Svet musí mať pochopenie pre nás, všetko ostatné ide bokom.“

„Chlapci a čo keby nám s tým pomohol on?“

„Hmmm.“

„S čím vám mám pomôcť?“

„No predsa vyriešiť naše problémy. Potrebujeme vyčistiť a premastiť kĺby na poklopoch. No a napokon… ako by som ti to… proste musíš odpratať smeti okolo nás.“

„A prestanete ich konečne vypľúvať?“

„Určite áno. Čo si to len o nás myslíš?! Že sme nejakí klamári? Za tým stromom nájdeš lopatu a vedro s vodou. Možno aj nejakú tú vazelínu.“

Frederik sa tam šiel pozrieť a skutočne. Akoby ho už lopata, vedro s vodou a premasťovač čakali. Najskôr sa chopil lopaty, celou silou sa zaprel do kopy bordelu, nabral koľko vládal a vysypal ho späť do kontajnera. Ten nechal ochotne otvorené ústa.

„Trošku jemnejšie s tou lopatou,“ pokarhal ho.

Takto chlapec v pyžame pokračoval ďalej a ďalej, no nech sa nažil ako len vládal odpadkov neubúdalo…

„Rob to poriadne. Aj tam, aj hentam… aj tamtam!“ kontajneri ho sekírovali, nedokázali stíchnuť ani na okamih. Stalo sa však, že všetko čo Frederik vložil naspäť do smetiakov bolo za chvíľu zasa vonku.

„Mohli by ste ma prestať kritizovať? Snažím sa vám pomôcť.“

„To je síce pekné, ale mal by si sa viac snažiť. Byť rýchlejší, spĺňať normy. Čo ťa učia v škole? Nechaj to radšej tak a skús nás teraz umyť. O tú hromadu sa postarajú smetiari keď prídu…“

Zobral vedro s napodiv teplou vodou, vylovil handru a capol ju na kontajner tak rázne, že niekoľko cícerkov okamžite stieklo až na samý spodok. Potiahol a zostrel špinu. Znovu namočil… Pokračoval až kým neumyl všetkých troch. Voda vo vedre bola špinavá ako rieka po zime.

„Já ti neviem chlapče…“ vzdychol kontajner.

„Čo sa vám zas nepáči?“

„Keď som bol nový, bol som čistejší.“

Frederik odstúpil a dôkladne si smetiaky prezrel. Umytí síce boli, ale stále pľuli odpadky. Smetiaky zostanú smetiakmi, pomyslel si. Nechal vedro tam, otočil sa a kráčal preč.

„Hej, kam to ideš fafrnok! Okamžite sa vráť! Okamžite!“

Kontajneri za ním kričali, nadávali mu a snažili sa ho všakovako zlákať späť, no Frederik nedbal. Posledné, čo si pamätal bolo, že jedna pokrčená plechovka od koly ho trafila priamo do zátylku.

***

Roznášačka Snov sedela v prítmí detskej izby ako dobrý duch, priamo na okraji postele a v lone držala otvorenú knihu. To čo čítala videl Frederik rovnako dokonale ako vidíte vy, keď idete do školy alebo do práce.

Chlapec v zelenom pyžame nemal najmenšieho tušenia kedy sa skončil les a začala sa zoo. Presne tak. Odrazu sa nachádzal v tej najväčšej a možno aj najkrajšej zoo na svete. Práve prešiel kovanou bránou a zaradil sa do zhluku turistov. Počul Rusov ako ukazujú na medvede a hovoria – to sú krásne kusy, tých by sme mohli zamestnať ako esbéeskárov! Ďalej sa mu zdalo, že vidí pupkatých Američanov v šiltovkách kŕmiť lupienkami zebry, jedna z mamičiek tvrdila deťom – ták detičky, konečne vidíte naozajstne ťavy… Boli tam aj Japonci či Číňania. Tí stáli pri pavilóne opíc a debatovali o genetickom inžinierstve – snáď mi nechcete tvrdiť pán kolega, že by sme nedokázali vložiť dé en á z makaka do hriankovača?!

Frederik zašiel až celkom dozadu. Priamo k nenápadnej bránke vedľa ktorej stála tabuľa – Pozor! Ešte neobjavené zvery! Životu nebezpečné… Postavil sa na špičky, chytil sa okraja bránky a obrovskými zvedavými očami nazrel dnu. Od údivu takmer spadol na zadok. Po priestranstve sa premávali najčudnejšie zvieratá aké kedy videl. Jedno bolo ako auto s pavúčími nohami, ďalšie ako motorka s pávím chvostom, vrtuľník s krídlami a slon ako bicykel. Okrem toho tam chodilo a plávalo toľko zvláštnych zvierat, že len ťažko by sa dali popísať.

„Frederik, poď sa pozrieť sem!“ zvolal akýsi muž.

Otočil sa za hlasom. V dave turistov stál jeho starší brat. Usmieval sa a mával naňho.

„Čo tam je?“ spýtal sa.

„Uvidíš Frederik, len sa poď pozrieť…“

Predral sa hordou užasnutých ľudí až celkom dopredu k vysokej, no úzkej klietke. Všetci vyťahovali foťáky, mobily a kamery aby si toľkú krásu zvečnili. Klietku pretkával vysoký strom s košatou korunou. Na jednom z konárov sedel vrabec. Mal tmavohnedé zježené perie a roztiahnuté krídla.

„Vitajte ľudia!“ zvolal. „Opatrne s tými fotoaparátmi, blesky mi kazia oči.“ Krídlami spravil zvláštnu pózu a prehopkal na iný konár. „Ešte tamtá pani! Máte ma zachyteného aj takto?“ uškrnul sa.

Ľudia si šepkali.

„Takže. Zišli ste sa naozaj v hojnom počte, ale aj iní ma chcú vidieť, tak sa prosím posúvajte pekne ďalej k tým trápnym šelmám mačkovitým! Viem, že to nie je nič moc a najradšej by ste obzerali celý deň mňa v akcii, no dobré veci netrvajú dlho. To si zapamätajte…

Dnes ste ma zachytili v dobrej nálade tak vám vyrozprávam nejaký ten príbeh z môjho života. Napríklad minule. Letím si po svete, letííím, keď tu zrazu počujem nejaký ne-ur-či-tý zvuk. Hovorím si, pánabeka čo to má byť? Zletím ako stíhačka ku kríku, z ktorého to vychádza. Sadnem na konárik a koho nevidím?! Slávik. To čo robíš? Pýtam sa ho. A on viete čo? Že spievam. Hááá hááá. Tak som k nemu elegantne prihopkal, nahol sa mu k uchu a pošepkal – to je spev? Musel som sa ho to spýtať decentne, čo keby tam mal kamarátov, nechcel som ho pred nimi strápniť. Rozumiete, vrabec môjho rázu musí v tejto dobe brať ohľady. Čo keby bol nejaký labilný? Mohol by ma aj napadnúť.

„Áno to je spev,“ odpovedal mi.

Uškrnul som sa a povedal: „Tak ja si rád vypočujem celú skladbu.“

„Je to symfónia. Práve ju skladám…“

Hááá. Sláviky sa nikdy nepoučia. A začal. Tip tip, čvirik čvirik, hvizd a tak.“

Vrabec prevrátil očami a odťal: „Že spev. Pche! Slávik si spieval, alebo skôr kvílil tú strašnú melódiu a ja som sa tváril vážne. Je to krásne, nááádherné, hovoril som. Pritom som sa ledva udržal aby som nevybuchol v smiech. Hááá hááá. Keď ten truľo dospieval, podišiel som k nemu, potriasol mu krídlom a zagratuloval. Nechcel som mu brať ilúzie. Veď keby mu poviem pravdu, zrúti sa mu celý svet. Vážení, takýto som ja galantný. Mimochodom, ja viem lepšie spievať než slávik.

A teraz ďalší príbeh. O jednom nadutom vrabcovi, mojom susedovi. Tak som sa s ním pobil. Ale táák!…“

Frederik ďalej vrabca nesledoval. Stačilo mu to čo počul a už ho takmer bolela hlava. Namiesto toho, aby sa zaujímal o ďalšiu vrabčiu historku, zdvihol pohľad omnoho vyššie. Takmer až na samý vrch klietky. Presne tam, kam hľadeli aj turisti. Nad vrabcom sa ako dominanta týčil nádherný orol bielohlavý. Sedel nehybne a hrdo. Nič nehovoril, len ostril pohľadom do diaľky.

Vrabca celý ten čas nepočúval vôbec nikto, no ten si istotne ďalej bezprestajne rapotal. „Veľmi je divný,“ povedal Frederik pre seba. „Ako môže byť taký slepý? Ak by orol chcel, raz by mu stačilo chňapnúť zobákom a bolo by po vrabčacích historkách.“

Otočil sa a šiel s davom ďalej. Celkom rád by sa vrátil späť k ešte neobjaveným zverom. Určite nie sú až také nebezpečné, ako sa písalo na tabuľke. Odpojil sa od turistov a vykročil vlastnou cestou. Nech sa však snažil ako chcel, vždy sa stratil. Sem tam sa zdalo, že už už narazí na správnu cestu, nakoniec sa však ukázalo, že je to omyl. Po chvíli ani sám netušil či ešte vôbec je v zoo. Po klietkach nezostalo ani chýru, jeho brat taktiež niekam zmizol…

Frederika obklopil hustý porast a biele sochy v životnej veľkosti. Okolie bolo príliš mĺkve na to, aby zostal pokojný. Čosi sa mu nepozdávalo. Tie zvláštne sochy naňho pôsobili ako skutoční skamenení ľudia, sledujúci každý jeho krok. Odrazu zmeravel. Do cesty sa mu postavila samotná… Roznášačka Snov. Vyšla spoza sochy s posmešnou grimasou v tvári, bola odetá v čiernom háve, okolo krku sa jej týčil golier ako kráľovnej upírov. „Sleduj drahý Frederik čo som spravila s mojimi ľuďmi,“ rukou pomaly prešla po soche muža… Frederik sa zľakol a rozbehol sa preč ako preľaknutý srnec. Roznášačka Snov sa zmenila na oblak čierneho mraku. Znelo to akoby vybuchla bomba. Prenasledovala ho až kým sa chlapec v zelenom pyžame nestrhol a nezobudil sa…

Prešlo dobrých desať minút kým si Frederik znovu ľahol. Medzi tým šiel na wécko, napil sa vody, nazrel do chladničky… Snažil sa zabudnúť na tú hroznú obludu, ktorá sa mu zjavila v sne. Nemal ani páru, čo to bolo zač. Srdce mu však búchalo ako obrovský bubon. Našťastie zaspal.

Roznášačka Snov vyšla z tmavého rohu. V pohľade sa jej miešalo zdesenie, sklamanie, no hlavne hnev. Nechcela to spraviť, no pravdepodobne bude musieť. Bude sa musieť zjaviť vo Frederikových snoch. A to len preto, že to spravil jej úhlavný nepriateľ.

A teraz, nech mi je to akokoľvek nepríjemné, vám budem musieť povedať kto ten zloduch bol. Volá sa Sen Zeme. Je veľmi nebezpečný, pretože na seba môže zobrať podobu čohokoľvek a kohokoľvek. Môže vás navštíviť v noci a za dňa. Na raňajky aj na večeru. V sprche aj v škole… Zbadáte ho vo vašej posteli, vedľa cesty, v korunách stromov… Neustále zvádza boj s Roznášačkou Snov. Marí jej snahu a montuje sa do všetkého čo Roznášačka vybuduje. Tak ako sa to stalo aj teraz. A čo je najhoršie, zobral na seba práve jej podobu.

„Pekne spinkaj Frederik,“ šepla. „Ja sa o všetko postarám…“

***

„Takže!“ dievčatko buchlo do stola. Bolo približne vo Frederikovom veku. Ten stál oproti nej a obzeral si jej nindžovské oblečenie. Nachádzali sa v maličkej chatrči. „Mám plán!“ povedala rázne a uprela krásne oči priamo na naňho.

„Aký je to plán?“ spýtal sa Frederik.

„Je to plán Á. Iný nemám, ale v tomto pláne je zahrnuté všetko podstatné, vďaka čomu moja misia vyjde.“ Na stôl položila vzduchovku, hrubý drôt zahnutý do tvaru háku, fľašu pálenky a sedmové karty. „Toto je moja bojová výzbroj.“

„Na aký boj sa chystáme?“

„Ty na žiadny. Len ti ukazujem čo k tomu potrebujem. Ja totiž idem zachrániť princa. Uniesla ho obryňa. Chová ho na teplej peci a tlačí doňho sladkosti len aby ho mohla zjesť pekne vykŕmeného. Hrozí mu obrovské nebezpečenstvo. Naučila som sa strieľať zo vzduchovky, pre každý prípad som sa naučila aj šermovať a dokonca ovládam džudo. To všetko na priamy boj. Drôt mám na otvorenie zámky. Musím sa k obryni vlámať, ináč sa tam nedostanem. Pálenku mám, aby som ju mohla opiť a karty aby som ju dokázala nejako zaujať kým sa bude princ chystať na útek.“

„Ty musíš princa zachrániť sama?“

„Áno. Ja sama.“

„Ale prečo? Ja by som ti pomohol…“

„Nemôžeš. Ľúbim ho a chcem ho zachrániť iba ja. Ty mi budeš držať palce. Prípadne dáš do tlače čo sa stalo ak by som sa z boja nevrátila. Dohodnuté?“

„Dohodnuté!“ Frederik k nej natiahol ruku na znak spečatenia dohody. Dievčatko mu ňou potriaslo.

„Tak ja idem, ahoj!“ zbalila výzbroj do vreca a odišla z chatrče.

Frederik osamel. Cítil sa zvláštne. To dievča bolo veľmi pekné. Škoda, že muselo ísť zachrániť svojho princa. Veľmi rád by ju sprevádzal a pomáhal jej. Lesy a hory zvyknú byť kruté. Určite by sa jej zišla pomoc. Ale vidieť ju a zachráneného princa ako po boji odchádzajú spolu by mohlo byť veľmi smutné. Takto je to lepšie, pomyslel si a započúval sa tikania hodín…

Dvere sa otvorili. Najskôr sa potešil, že sa dievča vrátilo, no nie. Nebolo to tak. Do chatrče vstúpila Roznášačka Snov.

Frederik vyskočil a bežal sa skryť do najbližšieho rohu. Uprel na ňu vystrašený pohľad. Táto Roznášačka Snov však upírský golier nemala. Šaty sa jej trblietali ako hviezdy a dokonca neboli ani čisto čierne.

„Ja som dobrá Frederik. Volám sa Roznášačka Snov,“ posadila sa na jeho stoličku. „Poď ku mne, niečo ti musím povedať. Skôr ako sem vtrhne Sen Zeme.“

Veril jej. Už podľa očí poznal, že nie je zlá. Pristúpil k nej celkom hanblivo.

„Frederik. Počul si už o niekom kto sa volá Sen Zeme?“

Pokrútil hlavou. „Neviem kto to je…“

„Je to môj nepriateľ. Obracia naruby všetko, čo spravím. Som zodpovedná za sny ľudí. Za sny nočné a za sny ich životov. Kým sú deti malé, tak ako ty, majú plno snov. Zvyčajne v nich dokážu všetko čo si len vedia predstaviť. Lietajú vysoko v oblakoch, sú z nich neporaziteľní bojovníci, odolávajú všetkým protivníkom… Potom, keď trošku vyrastú, stane sa niečo zlé. Príde za nimi Sen Zeme. Som voči nemu takmer bezmocná, pretože má jednu výhodu. Môže sa deťom votrieť do mysle aj keď bdejú. Ničí vám sny, spúšťa skutočné nočné mory, nainfikuje vašu myseľ jednom vďaka čomu sa zmení aj okolie v ktorom žijete. Zmení sa natoľko, že večer sa môže vytešovať pri správach, čo všetko v ten deň vyparatil…

Ľudia a hlavne dospelí sa musia mať pred ním na pozore, a to len tak, že sa im bude snívať o pekných veciach. A že tieto sny budú mať v hlave aj cez deň. Je veľmi smutné, že tam kde je myseľ bezsenná, tam už ťažko vstúpim ja. Rozumieš tomu?“

„Myslím, že hej…“ odpovedal Frederik. „Takže všetko čo sa mi sníva si mi vložila do hlavy ty?“

Usmiala sa: „Takmer všetko.“

„A teraz sa mi sníva?“

„Nie. Je deň…“

„Takže sa neprebudím a ty nezmizneš?“

„Možno áno,“ povedala celkom tajomne. „Ale nikdy nevieš, či práve to nie je sen. Mám pravdu?“

Frederik sa zamyslel. „Vlastne áno. Nikdy to neviem naisto rozoznať…“

Roznášačka Snov sa postavila a pohladila chlapca po vlasoch. „Zapamätaj si, že som stále pri tebe. Nech by sa ti snívalo čokoľvek…“

Otočila sa a chcela odísť. Frederik ju však zadržal s rukou na kľučke.

„To dievča čo išlo zachrániť princa ešte niekedy stretnem?“

„Počkaj, ktorú myslíš? Tú v nindžovských šatách?“

Prikývol.

Roznášačka naňho žmurkla: „Nechaj sa prekvapiť.“ A odišla.

Zišlo mu na um, že by sa jej mohol ešte všeličo iné popýtať. Napokon, vyzerala byť naozaj múdra. Vybehol preto z chatrče do zasneženého lesa, keď mu zrazu nad hlavou prefrčal šíp.

„Čo to je?“ preľakol sa. Šípy sa naňho sypali z každučkej strany. Zabárali sa pod kôru ihličnanov. Pod ich hrotmi fŕkal sneh ako fŕka voda keď do nej vhodíte kameň. Po Roznášačke ani stopy. Chytil sa za hlavu, aby si ju ochránil a rozbehol sa najskôr rovno, potom naspäť, potom doľava a doprava. Nakoniec zostal stáť na mieste. Zo všetkých smerov k nemu kráčali lukostrelci a vojaci na koňoch so samopalmi.

„To je on!“ zakričal veliteľ. „Chyťte ho!“

Zdrapol ho jeden z vojakov, nasadil na hlavu vrece a prehodil cez konský chrbát. Frederik nič nevidel. Počul iba krik a obviňovanie. Kôň sa pohol.

„Odsúdime ho za zmiznutie dievčatka, ktoré šlo zachrániť princa k obryni!“ vrieskali vojaci.

***

Stiahli mu vrece z hlavy. Sedel na trestnej lavici v obrovskej vykachličkovanej miestnosti, so sklenenou kupolovitou strechou. Bola hlboká noc, pretože dnu svietil mesiac. Ani si neuvedomil, že prešlo toľko času. Na stenách horeli fakle, tvrdí vojaci strážili jediné dvere. Na tribúnach sedeli stovky ľudí, ktorí boli zvedaví na súd.

Bradatý sudca v talári a čiapke na spanie stál na drevenom piedestáli a veľavýznamne gánil na zúčastnených. Dreveným kladivkom si búchal do dlane akoby chcel dať niekomu poriadny výprask.

„Frederik Nagy!“ zvolal na celé okolie. „Týmto ťa odsudzujem na sto rokov väzenia za zmiznutie dievčatka, ktoré šlo zachrániť princa k obryni a my ju nevieme nájsť! A basta!“

„Počkajte!“ Z davu vyšla veľmi elegantná dáma v kostýme. Zišla z tribúny a postavila sa pred sudcu. „Veď ho nemá kto obhájiť.“

„O to lepšie.“

„Nie je to lepšie. Ja som právnička a budem ho obhajovať.“

Sudca k nej otrčil svoj obrovský nos. „A ako sa voláte pani právnička?!“

„Som slečna Všetkovieová.“

„Dobre dobre. V poriadku. Takže pani právnička, slečna Všetkovieová, môžte ho začať hájiť.“

„Začala by som tým, že tu prítomný Frederik Nagy je nevinný.“

„Čože?“ zhíkol sudca. „Tak potom koho odsúdime? Iste si uvedomujete, že keď niekoho neodsúdim, nedostanem výplatu!“

„Pán sudca, nerobte prosím zbrklé rozhodnutia. Najskôr to treba dokázať.“

„Aha, tak potom pokračujte…“

Frederik sa poobzeral po ľuďoch sledujúcich proces. Medzi bledými tvárami si všimol aj Roznášačku Snov s vysokým golierom. Naprázdno preglgol. Chvíľu rozmýšľal nad tým, že by nejako utiekol cez strechu, no ak je Sen Zeme prítomný a zmení sa na mračno rovnako ako naposledy, tak sa mu to ťažko podarí. Musel len dúfať, že slečna Všetkovieová preukáže jeho nevinu.

Pani právnička, slečna Všetkovieová pokračovala: „Môj mandant je nevinný z troch dôvodov. Po prvé, sám netuší kde dievčatko je. Po druhé, on za jej odchod nemôže a ten tretý dôvod ešte nepoznám…“

„Hmm,“ sudca uznanlivo prikývol a poškrabal sa na brade. „A čo teraz? Som zmetený.“

„Prečo chcete Frederika odsúdiť za to, že šlo dievčatko zachrániť princa?“

„No lebo nevieme kde je…“

„Je predsa u obryni, sám ste to na začiatku procesu povedal.“

„Lenže ja ho musím za niečo odsúdiť,“ rozhneval sa a začal dupať po piedestáli.

„Tak ho odsúďte za niečo iné.“

„A za čo? Veď je ešte malý…“

„Jeden nápad by som mala.“

Stuhol. „A aký?“

„Poďme vážiť jeho skutok a úmysel.“

Sudca sa zhlboka nadýchol. „Slečna Všetkovieová, vy máte oslnivú myseľ. Prineste váhy!“ zahučal.

Dvere sa v tom okamihu rozleteli, vojaci so samopalmi popadali na zem. Do sály napochodoval šedivý dedko s majestátne zdvihnutou hlavou. V bielych rukavičkách držal zlaté miskové váhy. Prišiel až k Frederikovi a položil ich na trestnú lavicu.

„Čo idete robiť?“ spýtal sa Frederik dedka.

„Predsa vážiť skutok a úmysel.“

„To nepoznám. Ako to spravíte?“

„Čo sa toľko vypytuješ?! Urobíme to jednoducho. Na ľavú misku položíme skutok a na pravú úmysel. Podľa toho čo preváži usúdime, či si vinný alebo nie.“

„Ja ti to vysvetlím Frederik,“ podišla k nemu slečna Všetkovieová. „Skutok je charakteristický tým, že koná a nekecá. Všetko hneď spraví. Zatiaľ čo úmysel len rozpráva rozpráva a žiaden čin! Žiadny osoh. Chápeš? Ak bude tvoj úmysel ťažší než skutok, tak ťa budeme musieť odsúdiť,“ stíchla. „Je to jediná nádej na tvoju záchranu…“

Frederika striaslo. V hrdle sa mu spravila veľká hrča.

„Držím ti palce…“ Pani právnička sa trpko usmiala a odstúpila od váh…

Odstúpil aj šedivý dedko. Sudca pokrčil ústa. Miestnosť sa ponorila do mrazivého ticha…

Zlaté misky sa odrazu pohli. Pomaličky, akoby sa preberali z hlbokého spánku sa zachveli. Frederik na ne hľadel ako na ten najhrôzostrašnejší stroj na svete. Najskôr sa zdalo, že ľavá miska preváži pravú, potom sa to otočilo a pravá začala klesať nižšie. Zdalo sa, že váhy váhajú…

Frederik zablúdil pohľadom k dverám. Stále boli rozškľabené a vojaci ležali po zemi ako handrové bábiky. Zahľadel sa na Sen Zeme v podobe Roznášačky. Teraz alebo nikdy! Rukou prudko zhodil váhy zo stola, preskočil trestnú lavicu a ozlomkrky smeroval k východu…

Sen Zeme spravil presne to, čo sa dalo predpokladať. Zmenil sa na mračno, vyletel z tribúny a smeroval za chlapcom. V sále nastal rozruch. Skôr ako Frederik prebehol cez zárubňu a vybehol na nočnú ulicu, započul za sebou hlas slečny Všetkovieovej.

„Veľa šťastia Frederik!“

Na ulici ho čakalo zaparkované jeho super rýchle závodné auto. Otvoril dvere, naskočil dnu a naštartoval. Motor zavrčal ako rozjedované zviera. Vrm, vrrrm! Frederik dupol na plyn. Tak rázne vyštartoval, že vo vzduchu bolo cítiť benzín a pach pneumatík. Auto si razilo cestu naprieč mesto až kým nevybehlo na dlhočiznú diaľnicu zaliatu mesačným svitom.

Neustále sledoval situáciu v spätnom zrkadle. Sen Zeme ho prenasledoval. Bol taký veľký, že zahaľoval celú cestu a dokonca sa zdalo, že sa ešte zväčšuje a postupne si podrobuje aj polia po stranách. Začal Frederika dobiehať.

„Musím zapnúť nitro!“ Chlapec potlačil zelený gombík na palubovke, stisol volant v oboch dlaniach čo najpevnejšie a pripravil sa na super rýchlosť. Z výfuku vyleteli plamene a športiak zrýchlil tak, že krajina pripomínala jednoliatu šmuhu. „Teraz ma skús chytiť!“ zasmial sa. Auto však nečakane nabehlo na kamienok, v plnej rýchlosti sa stočilo do strany a začalo sa kotúľať po ceste. Frederik bol pripútaný, zavrel oči a modlil sa aby sa mu nič nestalo. Havária trvala dlho. Našťastie vozidlo dopadlo na kolesá.

Frederik sa ledva spamätával. Vystúpil z vraku a pozrel sa dozadu. Najskôr sa nič nedialo. Myslel si, že sa tej ozruty striasol, no nakoniec sa Sen Zeme predsa len objavil. Zahalil celý horizont. Sledoval chlapca ôsmimi pavúčími očami. Dokonca by Frederik odprisahal, že mračno malo aj klepetá. Približovalo sa rovnako neúprosne ako láva zo sopky. Vedel, že mu niet pomoci, keď sa z ničoho nič vedľa neho postavila Roznášačka Snov. Premenila sa na tmavomodrý trblietavý dym, sto krát menší než čierne mračno a vyrazila mu oproti. Sen Zeme a Roznášačka Snov sa pustili do neuveriteľného súboja. Dokonca sa zjavili aj blesky! Celá zem sa triasla. Napokon mračno obkolesilo tmavomodrú hmlu a celkom ju udusilo. Nato zmizol aj Sen Zeme aj Roznášačka Snov. Zostalo ticho…

***

Ďalej sa neudialo vôbec nič. Frederik čakal na diaľnici až do okamihu, kým nad obzor nevyšli prvé slnečné lúče. Sadol si do – ešte ako tak – pojazdného auta a šiel kam ho kolesá zavedú. Veľmi sa hneval na to, že Sen Zeme uniesol Roznášačku. Cestou si uvedomil, že by mal konať. Prišiel preto do mesta, zaparkoval svoj športiak pri mori, tesne vedľa obrovskej lode. Na sťažni sa strepotala čierna vlajka s lebkou a prekríženými hnátmi. Nachádzal sa v nejakom prístavnom meste. Vystúpil z auta a prešiel po móle. Po mostíku vyšiel na palubu lode… Tam naňho čakala desiatka chlapcov a dievčat ktorým sa v tú noc Roznášačka Snov zjavila.

„Viete prečo ste tu?“ spýtal sa ich rázne.

„Áno pán kapitán!“ odpovedali jednohlasne.

„Kto z vás vie kam Roznášačku Snov uniesli?“

„Na opustený ostrov,“ odpovedalo jedno z dievčat. „Nachádza sa stovky kilometrov odtiaľto.“

Frederik si zobral zo stolíka prichystanú pásku a klobúk. Pásku si pretiahol cez oko, klobúk narazil na hlavu. Potom sa chopil šable. Namieril si to na provu lode a tam, držiac sa lán prehovoril:

„Vydáme sa spoločne na náročnú cestu. Musíme zachrániť Roznášačku Snov! Nikto nás nezastaví. Dáme si pozor na smetiaky, ktoré pľujú odpad!“

„Áno!“ zakričala posádka.

„A dáme si pozor na vrabčacie historky!“

„Áno!“ opäť sa zniesol radostný pokrik.

„A budeme si pamätať, že skutok má väčšiu váhu než úmysel!“

Deti zdvihli do vzduchu drevené meče a radovali sa. Frederik sa zahľadel na studené more. Vedel, že ich čaká tvrdý boj…

***

Pirátsky kráľ Frederik Nagy I. sa so svojou posádkou plavil po nekonečnom mori už štyridsať rokov. Zásoby jedla sa im pomaly míňali, našťastie však mali vodu. More bolo sladké a tak, keď bola posádka hladná, mohla si načrieť do vedra a spraviť si čaj.

Kráľ Frederik Nagy I. si písal denník. Sedel vo svojej kajute a listoval v ňom celkom od začiatku. Na prvej stránke mal len čiarky. Pani učiteľka ho nútila opakovať ich sto krát kým sa jej nezdali dokonalé. Na ďalších stranách si nacvičoval slzičku či bochník chleba. Vraj je to základ pre písané A. Kým sa konečne dostal k prvým súvislým slovám, bol už takmer v polovici denníka. Tam stála veta, ktorú napísal pred mnohými rokmi: Rozhodol som sa zachrániť Roznášačku Snov, ale pomaly na ňu zabúdam. Frederik zhíkol a čítal ďalej. Páči sa mi dievča v nindžovských šatách, ale aj na ňu zabúdam…

Ďalší deň – Bojovali sme s morským hadom. Nakoniec sme ho porazili a upiekli sme ho s hranolkami. Chutil ako kura. Aspoň si myslím…

Ďalší deň – Dnes som zabudol na Roznášačku Snov! Je to hrozné…

Ďalší deň – Môj kamarát sa nechal zlákať morskou vílou. Narástol mu chvost a už nechce vyjsť späť na palubu lode.

Ďalší deň – Je mi smutno, dnes som zabudol aj na dievčatko v nindžovských šatách.

Frederik ďalej nelistoval. Vyšiel po schodíkoch na palubu a rozhliadol sa po pracujúcej posádke.

„Kamoši! Viete prečo sa plavíme po mori už štyridsať rokov?“

„Ja viem!“ zdvihlo ruku dievčatko. Už sa jej nechcelo čistiť podlahu. „Hľadáme stratený poklad!“

„Hľadáme je správne slovo. To ostatné – nie!“

„Tak potom hľadáme… učebnice matematiky!“

„Nie. Tými sme predsa nakŕmili žraloky aby vedeli počítať. Teraz sú z nich finančné žraloky.“

Dievčatku ovisli ramená, zosmutnela.

„Hľadáme predsa Roznášačku Snov!“ prezradil Frederik.

„Tá je uväznená na opustenom ostrove. Tam! Priamo pred nami…“ zahlásil jeden z chlapcov.

Frederik šiel k prove, vytiahol ďalekohľad a priložil si ho k zdravému oku. Opustený ostrov bol celkom blízko.

„Oblečte si všetci kožuchy, je to ostrov snehu a ľadu! Bude nám tam obrovská zima.“

Posádka sa rozbehla do podpalubia… Za chvíľu boli všetci navlečení v kožuchoch s pripravenými šabľami a zoradení pekne jeden vedľa druhého. Frederik sa popozeral po svojej pirátskej armáde. V skutku rúči chlapci a dievčatá. Loď nabehla na zasnežený breh opusteného ostrova celkom prudko. Ledva sa udržali na nohách.

„Nadišiel náš čas…“ povedal a vyviedol ich po mostíku von z lode. Konečne pocítili tvrdú zem.

„Je to zvláštne, keď to nekolíše…“ povedal hlavný pirátsky kuchár a zmetene si dupkal do snehu.

Deti sa rozhliadli. Jediná čierna vec, ktorú na ostrove videli bola ich galéra týčiaca sa im nad hlavami. Ináč nič. Všade vládol sneh a ľad. Ešte aj hora uprostred bola z väčšej časti zasnežená. Rozhodli sa neoddeľovať. Cítili, že ich tu nečaká nič dobré. Celá skupina vošla do ihličnatého lesa.

V okamihu zistili, že sú na Vianočnom ostrove, pretože všetky stromy tu rástli ozdobené všakovakými guľami, svetlami a pod niektorými sa skveli aj zabalené darčeky.

Dievčatá a chlapci na nič nečakali. S radostnými výkrikmi si každý našiel strom, o ktorom si myslel, že pod sebou ukrýva najväčšie množstvo darčekov. „Hurá! Hurá! Naša misia je úspešná!“ kričali. Stuhy len tak odletovali, ozdobný papier sa divo driapal. Deti otvárali poklopy škatúľ ako hladné líšky kurín. Frederik výnimkou nebol. V prvom balíčku našiel veľké auto na diaľkové ovládanie, v ďalšom najnovší mobilný telefón, vďaka ktorému mohol komunikovať s inými civilizáciami vo vesmíre. Tretý balíček obsahoval počítačovú hru, ktorú keď hráte, stávate sa naozajstným hrdinom…

Deti sa prestali medzi sebou zhovárať a znovu zabudli prečo vlastne na ostrov prišli. Kráľ Frederik Nagy I. si vybalil tablet so super rýchlim internetom a objavil výnimočnú hru. Skákal po arkádach, pretekal a zápasil…  Hral bez spánku celý týždeň, keď zrazu uprostred jednej noci hru vypol a rozhodol sa trošku si zdriemnuť. Skôr ako si ľahol, zazdalo sa mu, že čosi nie je s kostolným poriadkom. Popozerajúc sa po svojej posádke s hrôzou zistil, že zostal celkom sám. Všetci niekam zmizli.

Zložil si klobúk z hlavy, pásku z oka a šabľu zapichol do zeme. Zlý pocit z osamelosti mu prenikol až do špiku kostí. Stál pri vianočnom stromčeku dosť dlho kým si uvedomil, že za toto všetko je zodpovedný Sen Zeme. Odviedol jeho pozornosť od dôležitých vecí, postaral sa aby jeho priatelia pomizli a aby toho nebolo málo, nechal ho úplne samého v mrazivom lese. Určite sa mu teraz Sen Zeme vysmieva zo svojho úkrytu. Čo na tom, že svetlá vianočných stromčekov svietia, keď je Frederik bezradný?! Taký pocit neprežiaria ani svetielka, ani darčeky. Keď pred štyridsiatimi rokmi nastupoval na loď vedel, že to bude náročný boj, no nečakal že až tak náročný.

Rozhodol sa ísť. Čím hlbšie kráčal tým viac temnota víťazila nad svetlom. Napríklad taký mesiac nad zasneženou krajinou. Tma doňho postupne robila zárezy ako od noža.

Frederik prišiel na miesto, kde stála desiatka smetiakov. Najskôr sa potešil, pretože ich obskakovali dospelí aj deti. Niektorí smetiaky umývali, niektorí lopatami odpratávali neporiadok. Smetiaky ich však stále dirigovali a preto bolo odpadkov stále viac a viac. Chlapec si to tam celé obišiel. Obzvlášť poctivo si prezrel tváre detí, no zostal sklamaný. Nik z jeho kamarátov tam nebol. Šiel ďalej…

Teraz sa ocitol v časti lesa, kde ľudia sedeli na studenom snehu a zasneným pohľadom sledovali vrabce na konároch. Každý z nich počúval inú vrabčaciu historku a potajomky drobných operencov obdivoval. Frederik bol z toho nesvoj, lebo nech sliepňal do tmy ako vládal, nikde nebol žiaden orol, čo by za obdiv stál…

Ako tretie navštívil miesto, kde dospelí a deti kráčali v smutnom sprievode a čakali na súd. Frederik sa musel ukryť za kmeň vianočného stromčeka, pretože uvidel nosatého sudcu v talári a čiapke na spanie. Pani právničku, slečnu Všetkovieovú však nahradila krutá prokurátorka pani Ničnevieová. Bola hrôza sledovať procesy, keďže sa pri každom z obžalovaných miskové váhy rozhodli, že úmysel je ťažší ako skutok. Ani tu nik z Frederikových priateľov nebol.

Musel ísť čo najďalej od týchto miest. Keď si bol konečne istý, že mu nič nehrozí, posadil sa vedľa veľkej skaly a začal si zúfať. Sen Zeme ho porazil. Frederik si vložil tvár do dlaní a bol by sa rozplakal, keby nezačul chlapčenský hlas:

„Ach, kiežby som zostal u obryne, teraz mám nohy celkom doráňané…“

Vyskočil a vydal sa za hlasom. Objavil ho asi po dvadsiatich krokoch sedieť opretého o kmeň… Chlapec mal zhruba toľko rokov čo Frederik, no podľa oblečenia šlo o princa.

„Kiež by som zostal u obryne. Teraz by som spal na teplej peci!“

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Frederik.

„Nechci vedieť,“ zaplakal princ. „Pred časom ma uniesla obryňa do svojej krajiny, no stala sa hrozná vec. Prišlo ma zachrániť jedno dievča. Najskôr sa k obryni vlámala zahnutým drôtom, potom s ňou hrala karty a popri tom ju opila pálenkou. Keď obryňa zaspala, dievčatko vyliezlo na pec… Lenže mne bolo na tej teplej peci tááák dobre a vonku obrovská zima. Ona ma nejakým karate chvatom vyhodila na plecia a vyviedla na slobodu.

Zložila ma a bežali sme. Ja som však mal svoje princovské nohy za chvíľu samý pľuzgier a tak ma musela podopierať. To ale nezabralo. Z pľuzgierov sa stali rany! Ona mi ich síce pofúkala, obviazala handrou zo svojej blúzky, dala mi bozk a vzala ma na ramená, ale aj tak! U obryne som dostával polievku, mäsko, mlieko a sladkosti. Ach, ako mi bolo dobre v tej teplej perine.

Keď ma napokon dievča odnieslo z krajiny obryne, dobre som jej vynadal, nech vie čo si o tom celom myslím!“

„A ona čo spravila?“

Princ horko zaplakal: „Nechala ma zachráneného a odišla.“

„Kam?!“ spýtal sa Frederik vzrušene. „Rýchlo mi povedz kam!“

„Čo ma po nej! Ja som princ a ona len dievča v nindžovských šatách! Neviem kam išla.“

Frederik sa rozhneval: „Si ty ale hlupák! Nikdy nechcem byť ako ty!“ Zvrtol sa a rázne, takmer až vojensky kráčal preč.

„Hej, kam ideš?! Necháš ma tu?!“

„Idem do tamtej hory. Zachrániť Roznášačku Snov a ostatné deti, pretože skutok má väčšiu váhu ako úmysel a oni na rozdiel od teba budú radi, že som ich zachránil. A okrem toho, nemienim byť taká padavka, takže áno! teba nechám tu, lebo iné si nezaslúžiš! Pokojne môžeš robiť spoločnosť Snu Zeme.“

Chlapca v zelenom pyžame stretnutie s princom padavkou tak nabudilo, že ani raz nezapochyboval o tom, čo sa chystá spraviť. Bol si absolútne istý, že Sen Zeme ukrýva Roznášačku a deti v hore uprostred ostrova. Prišiel preto na úpätie a našiel vchod pripomínajúci obrovskú myšaciu dieru. Zmizol v útrobách kamenného kolosu ako cukor v šálke kávy.

Uznávam, že tento chlapec bol skutočne nesmierne odvážny, pretože vyšiel po kamenných schodoch dutej hory bez zastavenia až na samotný vrch. Frederik sa celý zmorený postavil na rozľahlú plošinu, z ktorej sa dalo vidieť až na samý spodok. Horelo tam niekoľko veľkých pochodní, steny zdobili tancujúce tiene. Vyzeralo to ako na obrovskom obetisku. To žiaľ nebolo to, čo Frederika vydesilo. Na plošine sedeli lanami poviazané všetky deti z posádky. Hneď sa rozbehol k nim a jedného za druhým ich odväzoval. Šlo to pomaly, ruky sa mu triasli. Potil sa. Nemal si kedy všimnúť, že zospodu hory sa dvíha tmavé mračno. Nebolo dymové, ale celkom hmotné. Ako bublajúca ropa vo veľkom kotle. S ôsmimi očami a klepetami.

Frederik síce svojich kamarátov oslobodzoval, no nik sa neradoval, nik nevstával a nebežal preč. Deti sedeli ako bez duše.

„Čo s vami je?“ kričal. „Hýbte sa! Všetci na loď alebo domov. Hocikam…“

„Nepôjdu!“ zahučal Sen Zeme.

Hora sa otriasla.

Frederik sa otočil a konečne ho uvidel. Videl svoj odraz v jeho očiach, cítil jeho dych… v čierňave sa zhmotňovali nočné mory a smútok nesplnených snov.

„Čo si s nimi spravil?!“

„Nepôjdu, pretože sa im už nesníva… Nemá sa im o čom. Zostali z nich večné ľudské sochy! Vzal som im sny, vzal som im aj túžby… a hoci spia, bdejú. Je to kruh, ktorý už nemáš moc prelomiť. Teba som si nechal na záver. Odolával si príliš dlho.“ Mračno sa vlnilo, vystrkovalo paprče a postupne si ukrajovalo z plošiny.

„Mňa nedostaneš! Ja budem snívať stále, a sny si budem plniť!“

Sen Zeme sa zachechtal: „Tak na to by som sa pozrel, dieťa.“

„Kde je Roznášačka Snov?!“

„Tá? Tá už predsa neexistuje. Zahubil som ju. Už v momente kedy si sa ju vybral zachrániť prestala existovať! Dnešná noc je prelomová. História sa prepisuje a ja konečne získavam vládu nad ľuďmi.“

„Roznášačka Snov existuje!“

„Tak potom kde je? Ja viem, že ju čakáš. Myslíš si, že príde a vloží ti do hlávky nejaký krásny sníček, že si budeš spinkať ako bábätko a svet bude krásny, no nie je to tak. Som ochotný s tebou počkať tisíc rokov aby som ti dokázal, že ona už nie je medzi nami…“

„To nemôže byť pravda!“

„Je to pravda Frederik.“ Mračno sa približovalo. Pohlcovalo deti… „Som všelijaký, no nikdy neklamem. Som úprimný ako realita!“

Frederik cúval. Vzlykal… Sledoval ako k nemu Sen Zeme naťahuje paprče. Pochodne zhasli akoby boli len drobnými plamienkami sviečok. Zostala len čierňava. Klepetá cvakli, Frederik sa nadýchol, v duchu zaprosíkal a stisol viečka pevne k sebe.

Nato ho Sen Zeme celkom pohltil a celý svet zmizol…

***

Nastala večnosť a po večnosti dokonalé nič…

No aj dokonalé nič trvalo len do chvíle kým Frederik neotvoril oči. Paplón mal poskrúcaný okolo tela, ležal krížom cez posteľ, spotený akoby zdolal horu. Posadil sa a zahľadel na vianočný stromček. Bolo mu hrozne. Ešte stále mal slzy na krajíčku. Sen Zeme ho porazil. Ovládol ľudské mysle, zniesol zo sveta Roznášačku Snov… Čo bude nasledovať teraz?

K Frederikovi sa posadil plyšový maco a pohladil ho po chrbte.

„Nebuď z toho smutný…“

„Musím, úplne som zlyhal…“

„Ale to sa dá predsa napraviť.“

„A ako? Poraď mi…“

„No predsa sa vydáme na novú púť, na novšiu plavbu. Zachránime Roznášačku Snov aj keď už neexistuje. A ak ju nezachránime, korunujeme za ňu niekoho iného.“

Frederik prikývol. „To by sme mohli. Poznám jedno dievča, ktoré by sa na tú robotu hodilo. Nosí nindžovské šaty.“

„No vidíš. Tak vezmime šable a poďme!“

Chlapec s plyšákom sa postavili a začali sa chystať na novú výpravu. Zastavil ich však úprimný ženský smiech. Bol taký krásny, že sa Frederikovi zazdalo, že sa smeje jeho mamina. Keď obrátil hlavu k dverám, videl že to bola v skutočnosti Roznášačka Snov. Usmial sa a rozbehol sa jej do náručia.

„Myslel som, že už neexistuješ…“

„Veď som neexistovala. Poď so mnou, niečo ti poviem.“

Vzala chlapca s plyšovým macom za ruku a keďže sa mohla dostať kamkoľvek, odniesla ho na vysoký kopec, z ktorého videl celé svoje mesto. Zasnežené spiace paneláky sa týčili k nebu akoby sa ho chceli aspoň dnes v noci dotknúť. Vločky padali z oblohy celkom pokojne.

„Dnes sú Vianoce Frederik,“ prehovorila s pohľadom upretým na svet pred sebou. „A myslím, že sa stal vianočný zázrak. Vykonal si ho ty a ostatné deti…“

„Nerozumiem tomu… Sen Zeme nás predsa porazil. Prestala si existovať.“

„To je pravda. Sen Zeme ma celkom pohltil. Ľuďom sa nič nesnívalo a tí, ktorí bdeli prišli o túžby… Sen Zeme ti neklamal. On je skutočne jasný ako realita.“

„Tak potom prečo sme tu teraz spolu?“

Usmiala sa: „To je predsa jasné. Pretože pokiaľ viem, stále snívaš.“

„Takže toto nie je skutočnosť?“

Roznášačka Snov mykla plecom: „Ktovie. Možno áno, možno nie. Nikdy to neviem rozoznať.“

„To ani ja,“ zasmial sa chlapec.

„Vieš, kým snívaš, Sen Zeme ťa nedostane, nech sa to zdá akokoľvek beznádejné. Dnes v noci utrpel obrovskú porážku a ani si nevieš predstaviť aká som šťastná. Vidím, že moja snaha a snaha mojich synov nie je márna, a to ma hreje pri srdci.“

„Ty máš synov?“

„Veru mám. Malého Zatvoročka, ktorý chodí v pančuškách za deťmi, elegantne ich uspinká a šepká im pekné sny, ktoré sa skončia po prebudení a staršieho Zaspinavždy, ktorý príde za ľuďmi vždy iba raz. Toho sa však niektorí boja, lebo netušia aký sen im rozpovie a kedy sa skončí.“

„To je zaujímavé. Netušil som ako je to poriešené. Len,“ odmlčal sa, „stále sa trochu bojím. Sen Zeme je neustále niekde tu a striehne.“

„Áno. Ale je jeden spôsob ako mu už nikdy nepodľahnúť. Stačí ak ho budeš vedieť rozoznať za bdelosti. Hneď keď ťa bude chcieť opantať a ty ho rozpoznáš, stratí silu…“

„Ako ho rozpoznám?“

„Vždy si pripomeň sen o smetiakoch, vrabčacích historkách a zlatých váhach… To by ti malo stačiť. Ak Sen Zeme nájde iný spôsob ako sa k tebe prikradnúť, ja ti do hlavy vložím iný sen, vďaka ktorému na teba nikdy nebude mať.“

Na okamih zostali obaja ticho… Frederik sa nadýchol, no nevedel ako začať.

„Viem čo ti vŕta v hlave… To dievčatko v nindžovskom oblečení.“

Prikývol: „Rád by som vedel čo s ňou je a či ju ešte uvidím.“

„Sľubujem ti, že raz sa stretnete,“ usmiala sa Roznášačka Snov a ešte dodala. „Sú Vianoce, mala by som ti dať nejaký darček. Počúvaj…“

Jedna snehová vločka sa pomaličky zniesla na zem a pritom vydala nežné cink. Ostatné sa postupne pridali. Cink, cink… cink… Celé mesto sa zmenilo na veľký xylofón a hralo nádhernú vianočnú pesničku.

Cink, cink, cink…

„Je to krásne…“

„Všetko dopadlo dobre…“

Roznášačka Snov dala Frederikovi bozk a popriala mu sladké sny…

Cink…cink…cink, zacinkali vločky a rozprávky je koniec.