Zostal v pazúroch smrti


9. prosince 2013, autor Martin Užák,



– stvorené 13.1.2005 –

 

Zapriem svoje city: aká krásna si ty
– trkoce so zubatou až napospas spásy.
Moje srdce v žiali: chcem vidieť, ako žiari
– kladúc oheň cezeň, nech ho nik nezahasí.

 

Predtým som netušila, čoho si schopný
– vraví mu ona, pokým vábi ho do lona.
Budeš teda horieť mesiacmi a rokmi
– varujúc ho ďalej, kým slastne nezastoná.

 

Príbeh, čo on sám odbil si na zvonci,
stonom začína a stonom i končí.

 

Zadrž, zvonec!
A čo je s ním, čo sa mu stalo?!
Čej akosti je žieňa, čo ho opantalo?!

 

On? On chcel byť sebou samým – výnimočným,
no jeho presvedčenie stmavlo v tuhú rakvu,
bo nenašiel sa nik s krokom vinným – nočným,
nik, kto by ho chcel sprevádzať v hodinu mĺkvu.

 

Opadol a zožltol – veď dožíva.
Zostal v nich sám, v pazúroch smrti.

 

Kedysi neváhal, no dnes len čaká,
čaká, kým zem ho nepohltí.







Zařazeno v kategorii Poezie





Přidat komentář

Pro vložení komentáře je třeba být přihlášen/a




Copyright © 2010 Literární net Sůvička