Z pohľadu očí mysľou chudobného


13. prosince 2013, autor Martin Užák,



– stvorené 27.6.2009 –

 

Z pohľadu očí mysľou chudobného
ukrývam spomienky svoje i lásky žmurknutím.
Z vlasov odkladám ruže v zrelosť kvitnúce,
na noc, kedy sĺz ľúbenie každé živú má moc.
Úsmev za záštitou pier je zákutím – nie krutým,
len snivým tiesnením vrások na okraji brehov
a načretím do dialí temností – tam, kde hľadím,
cez pasie zlých prebudení, čo menia sa na dym.

 

Tíško, tak tíško spev vtáčí večerom sa tratí.
Hľadím chvíľou, čo presladkým pôžitkom nenúti,
skrytý obzoru v belavom perutí, a máti,
tá moju chudobnú myseľ kryje v zákutí,
tam, kde nevidieť hravosť korún stromov či vetra,
tam predo mnou, kde zlomyseľnosť nič nepoplietla,
len vánok, vánok tichučký, čo práve krok koná,
ako nádych, čo je vyliatím čiernej tmy lona.

 

Nádherná jest tá matka, nádherná jej bujná dúha,
jediná to v západe; jediná, čo nezaluhá.

 

Len tebe verím, náručie mračnom nekvitnúce,
len u teba, matka, uchýlim sa v časoch núdze,
veď do daru nosíš mi kvapky jemného dažďa –
žiadna pláca! Zmaž tie stopy prašné, bolestivé,
odpusť mi človeku drobnému, zatvor zrak dive,
a opatruj v harmónii kvetu ako každá,
čo syna má – ten syn synom túži byť ti, byť vždy,
túži letieť nad náborím zelene a skrz sny,
tie maľované obrázky kalichov vášnivých,
tie noci vyvolené, keď človek sťa tají dych.

 

Snívam, len ak do hôr – ba dlaní tvojich sa dívam,
snívam, či kvapky dažďa zmocniť sa mi podarí,
keď viem, že nariekaš, aby odvážnym na oltári
stal som sa, no nestanem. Padám pre vlastnú vinu
– pohľad uplakaný, keď myseľ začína hynúť,
vrak, čo výčitkami prachu oddáva sa devám.

 

Milujem len teba! Ver či never – nie, ver mi hneď,
a neplač po chybách, čo už poznáme naspamäť.

 

Dážď ustúpil, do priekop trápení sa uložil.
Z dolín hmlistých hľadám, matka, tie tvoje úpätia.
Čakám vinný, pokým oči vtákov ma zavetria,
pokým nad dymom zobrazí sa usmiata dúha,
zronený – až teraz viem, že srdce nezaluhá,
no kde si, matka? Kam som ťa to vyhnal? Som bez síl.

 

Vráť sa mi v tom tichu večerných nebies, vráť sa mi.
Srdce mám stvrdnuté na kameň prašných ciest samých.
Nedokážem zahladiť rany iných zbabelcov,
preto modlím sa v tvojich zvädnutých ležiac lúkach,
nechala si ich tu mŕtve, opustené v mukách,
vráť sa mi, na kolenách prosím, do chudobných snov.

 

Z pohľadu očí trhám svoju myseľ, len mlčím.
Zahadzujem rannú pýchu v búrlivom to vetre.
Obočie sťaby výdych dvíham, mávam po kŕči
– čert ho ber! Vidím úpätie, dúhu; kvet, čo kutre,
vstáva, je plný fantázií, plný sám seba.
Ach áno, matka je späť – dôvod viac sa nebáť!

 

Cítim pálenie líc a lásku dôvery pravej,
keď dotyku tvojmu sťa syn tvoj nikam nebočím.
Teraz plačom prosím o bohato kvitnúcu alej,
kde niet pochýb o harmónii v tvojom náručí.







Zařazeno v kategorii Poezie





Přidat komentář

Pro vložení komentáře je třeba být přihlášen/a




Copyright © 2010 Literární net Sůvička